Filmový zemepis – Japonské osemdesiate

Japonsko má jednu z najväčších a najpestrejších kinematografií na svete, čo vopred vylučuje akúkoľvek snahu o nejakú prierezovú sekciu. Aj z toho dôvodu sme sa rozhodli zúžiť náš „fokus“ na ôsmu dekádu (1979 – 1989) minulého storočia. Tá býva často neprávom obchádzaná a označovaná za obdobie stagnácie, v ktorom sa neurodilo príliš veľa majstrovských diel. Pravdou je, že podobne ako v ostatných krajinách, začala aj v Japonsku s nástupom televízie a neskôr videa klesať návštevnosť kín, čo v sledovanom období 80. rokov zapríčinilo bankrot jedného z klasických štúdií – štúdia Nikkacu. Ostatné štúdiá, pochopiteľne, aj naďalej pokračovali v „šetriacom móde 70. rokov“ a produkovali väčšinou lacnejšie a šokujúce snímky či nekonečné série.

Na druhej strane však Japonsko zažilo v 80. rokoch veľký vzostup anime. Nastupujúca mladá generácia, predovšetkým Mamoru Ošii a Kacuhiro Ótomo, uchvátili medzinárodnú scénu svojimi filmami Anjelské vajce (1983) a Akira (1988) a v televízii začal Goku zbierať dračie vajcia (Dragon Ball, 1986), Kenširo bojovať proti Raohovi (Hokuto no ken, 1984) a Ranma sa meniť na ženu (Ranma ½, 1989).  Mijazaki s Takahatom sa osamostatnili a po úspechu Naušiky z veterného údolia (1984) založili vlastné štúdio s názvom Ghibli. K najvýznamnejším projektom novovzniknutého štúdia patril predovšetkým „dvoj-film“ z roku 1988 „zložený“ z Môjho suseda Totora a Hrobu svetlušiek. Oba filmy tvoria akési jin a jang, navzájom sa vyvažujúce protipóly s dokonale protikladnou atmosférou. Kým Totoro bol optimistický a plný hravosti a lásky k svetu, Hrob svetlušiek priniesol mimoriadne depresívne a dojímavé protivojnové posolstvo. Popri slávnom Totorovi sme sa však rozhodli upriamiť pozornosť na menej známu snímku, Bosonohého Gena, ktorá, podobne ako Hrob svetlušiek, zobrazuje krutosť vojny a tvorí tak jin ku Totorovmu jang.

Zabúdať netreba ani na staršiu generáciu, predovšetkým Akiru Kurosawu a Šóheia Imamuru, ktorá sa v 80. rokoch predviedla v plnej paráde a priniesla Japonsku dve Zlaté Palmy z Cannes a Oscara. Konkrétne ide o filmy Kagemuša (1980), Balada o Narajame (1983) a Ran (1986). Spomedzi týchto troch filmov sme sa napokon rozhodli pre Kagemušu, ktorá perfektne kombinuje historický veľkofilm s psychologickou drámou, zručne a funkčne využíva expresionistickú štylizáciu a dosahuje až Shakespearovské kvality. Za zmienku stojí, že sa na jej produkcii podieľali aj Kurosawovi veľkí obdivovatelia – Francis Ford Coppola a George Lucas. Ani tu by sme však nechceli redukovať japonskú kinematografiu len na niekoľko mien, pretože mimoriadne aktívni boli aj iní „klasici“, ako napríklad Keisuke Kinošita, Kaneto Šindó, Kon Ičikawa, Jošitaró Nomura, o niečo mladší Jódži Jamada, ale aj mnohí ďalší.

Z celej plejády zaujímavých a podnetných diel sme sa napokon rozhodli pre dva filmy, ktoré sa venujú samotnej kinematografii, presnejšie predvojnovej „zlatej ére“ japonského filmu, a jednu čistokrvnú žánrovku. Prvým je film Jódžiho Jamadu Posledný šot (Kinema no tenči, 1986), v ktorom režisér vzdáva hold veľkému Jasudžirovi Ozuovi a so silnou dávkou nostalgie zobrazuje prvú veľkú éru japonského filmu. Snímka nominovaná na Zlatého leva končí záberom na Ozuove klasické dielo Ukigusa monogatari (1934). Druhá snímka, Herečka (Eiga džóju, 1987) Kona Ičikawu, je pre zmenu poctou jednej z najväčších japonských hereckých hviezd prvej polovice dvadsiateho storočia, Kinujo Tanake. Snímka sleduje jej milostný vzťah s významným predvojnovým režisérom Hirošim Šimizuom a následne osobný a profesionálny vzťah s ďalšou režisérskou „superstar“ – Kendžim Mizogučim. Film je tak nielen ilustráciou niekoľkých rozličných etáp japonskej filmovej histórie, ale aj podmanivým životopisom zložitej osobnosti a úvahou nad neuchopiteľným vzťahom režisérov a hercov. Posledným spomínaným dielom je snímka japonského „majstra detektívok“  Jošitaróa Nomuru s názvom Obvinenie (Giwaku, 1982). Snímka ocenená na viacerých festivaloch sleduje dve rozdielne hrdinky, mladú ženu obvinenú z vraždy a jej obhajkyňu, ako bojujú medzi sebou, s patriarchálnym svetom navôkol i s komplikovaným prípadom.

Pomerne výsadnú pozíciu má v našom výbere Nobuhiko Óbajaši. Dôvod je prostý. Óbajaši predstavuje štylisticky najzaujímavejšieho režiséra 80. rokov, ktorý dokázal svojim mimoriadne hravým, až experimentálnym prístupom povýšiť filmy pre teenagerov na pomerne radikálne diela. Oba  filmy z nášho výberu, Dievča, ktoré poskočilo časom (Toki wo kakeru šódžo, 1983) a Ja som ty, ty si ja (Tenkōsei, 1982), pracujú s fantastickými témami – výmenou tiel a cestovaním v čase – a pomocou zmien farebného spektra, netradičných uhlov kamery, či priehrštia prekvapivých detailov, dokážu absolútne zahltiť a uhranúť každého po novotách túžiaceho diváka.

Aj zvyšné dva filmy si našli cestu do výberu preto, že ide o filmy nejakým spôsobom zásadné. Hačikov príbeh (Hačikó Monogatari, 1987) sa stal nielen v Japonsku, ale aj po celom svete obrovským hitom, ktorý sa s odstupom dvoch dekád dočkal aj hollywoodskeho remajku. Na snímke zaujme najmä ústredný psí hrdina, ktorého vážna tvár zjemňuje silnú dojímavosť príbehu, vďaka čomu snímka nikdy neskĺzne k prehnanej patetickosti. Druhý film je z úplne iného rangu. Muž, ktorý ukradol slnko (Taijó wo nusunda otoko, 1979) je s poriadnou dávkou irónie vyrozprávaný príbeh učiteľa, ktorý sa rozhodol zostrojiť atómovú bombu a vydierať okolitú spoločnosť. Snímka sa skryto vysmieva z popkultúry, ktorá s atómovou tematikou i s nadľudskou mocou pracuje v rovine fantastickosti a fascinácie. Zároveň sleduje psychickú a fyzickú deštrukciu svojho hrdinu, ktorý stráca akékoľvek ideály a prepadáva sa do temného náručia nihilizmu.

Na vyššie zmienenom výbere sa dá výborne ilustrovať predovšetkým jeden úkaz, a to ten, že v japonskej kinematografii boli rozdiely medzi vysokým a nízkym, artovým a žánrovým, vždy do istej miery rozostreté a nejasné. Mijazaki, Kurosawa či Óbajaši, aby som spomenul aspoň tých najznámejších, dokázali svojim jedinečným prístupom vždy povýšiť žánrové príbehy na niečo nevšedné a ojedinelé. Všetky vyššie zmienené filmy sú zároveň skvelým príkladom toho, že aj 80. roky dokážu ponúknuť množstvo nádherných diel.

Marcel Šedo