Pocta: Ingmar Bergman

10. júla 2018

Ingmar Bergman bol mýtus. Mnohými adorovaný, mnohými ofrflaný. Jeho meno je to, čo počujete, keď sa niekde rozprávajú dvaja milovníci filmov a pridávajú k nemu prívlastky ako najlepší, najtalentovanejší, najgeniálnejší. Hoci doba, keď bol bezvýhradne obdivovaný je dávno preč a mnohé generácie prehodnotili jeho prínos, stálne mu nemožno uprieť, že po sebe zanechal mamutie dielo a stvoril filmy, ktoré sa navždy zapísali do dejín svetovej kinematografie. Filmy, ktoré rezonovali nielen v dobe svojho vzniku, ale aj po desaťročiach stále pohlcujú nielen nové generácie milovníkov filmového umenia ale aj iných filmových tvorcov. Bergman je inštitúcia, Bergman je dedičstvo, ktoré sa nedá prehliadať, lebo je tu s nami ako antická architektúra a obrazy renesančných maliarov.

Každý sa okolo jeho tvorby chtiac nechtiac obtrie. Každý raz podľahne zvedavosti pozrieť, čo to točil ten miliónkrát skloňovaný Bergman. Dostať sa k nemu nie je vždy jednoduché, preniknúť dnu do univerza jeho postáv nie je dovolené každému a aj pre tých, ktorým sa to podarí to zvykne byť poriadna fuška. Bergman a jeho filmy nie sú v žiadnom prípade filmy ako ich pozná mainstreamové publikum a pre priemerného konzumenta komerčnej kinematografie býva zväčša prvý kontakt s tvorbou tohto švéda omračujúci. U väčšiny z nich po dopozeraní prvého filmu (ak sa im to vôbec podarí) prevláda pocit: „V živote si už nikdy žiadny Bergmanov film nepozriem!“ Vyhrajú však tí, ktorí hneď nezapudia ten zvláštny pocit, aký im leží v žalúdku ešte pár dní po dopozeraní filmu, núti ich v myšlienkach neustále sa k nemu vracať a to aj napriek tomu, že pozeranie daného filmu im nespôsobilo klasické emočné potešenie, aké zažívajú pri pozeraní obyčajných či priemerných filmov. Vyhrajú tí, ktorý dajú Bergmanovi druhú šancu a pokúsia sa znova preniknúť do toho malého sveta plného vyhranených postáv a najvnútornejších emócií.

Tí, ktorí sa pustia s Bergmanom do polemiky o existencii Boha, tí, ktorí sa spolu s ním vydajú na nekonečnú jazdu po psyché ľudskej bytosti, tí, ktorí sa spolu s ním pokúsia odpovedať na otázky o morálke a ktorí sa spolu s ním nebudú báť pozrieť až na dno ľudskej duše. Odmenou pre tento typ fanúšikov budú desiatky filmov, z ktorých je každý iný a predsa sú všetky rovnaké.

Pozerať bergmanovky je dobrodružstvo. Stále kráčate ďalej a Bergman znova rozohráva tú istú partiu, kladie tie isté otázky a vy sa neviete nasýtiť, pretože jeho filmy bez toho aby dávali jednoduché odpovedie hovoria o nás ľuďoch tak veľa. Čo sa týka spracovania témy človeka a jeho psychológie, v svetovej kinematografii Bergman zrejme nemá konkurenciu. Od počiatku svojej kariéry dokázal fascinovať svojimi postavami. Nikto predtým im nedal takú hĺbku, nejednoznačnosť a surovosť ako Bergman. Za všetko hovorí historka spojená s režisérom Jean Luc-Godard-om, ktorý po tom ako videl jeho ranný film Leto s Monikou vybehol z kina a kričal: „Bergaman stvoril ženu!“ Toto je pocit, aký majú pri pozeraní bergmanoviek stále noví a noví diváci. Jeho postavy a obzvlášť ženy sú vykreslené tak precízne a realisticky, že to musel byť šok nielen pre vtedajších návštevníkov kina aj pre tých, ktorý objavujú čaro Bergmana v súčasnosti.

14. júla tento rok uplynie presne 100 rokov od narodenia Ingmara Bergmana a to je ten pravý čas vytiahnuť na svetlo niečo z jeho zbierky. V našom výbere sme sa rozhodli neuvádzať žiadne z jeho najslávnejších diel. Práve naopak, vybrali sme tie menej známe, ktoré však nijako nezaostávajú, o to viac sú príznakom jeho tvorivej geniality a vystihujú základné témy, ktorými sa celý čas zaoberal. Najviac by sme chceli upozorniť práve na Leto s Monikou – formálne dokonalé dielo stojace na pomedzí rannej a strednej éry Bergmanovej tvorby, modelový komorný príbeh a parafráza biblického príbehu o Eve a Adamovi. Do sekcie sme v rámci Bergmanových historických diel zaradili aj Prameň panny. Príbeh inšpirovaný severskou legendou poňal autor ako pojednanie o pomste a samozrejme v ňom rozvíja aj svoju kmeňovú tému „mlčania boha“. Hostia večere Pána patria do trilógie, v ktorej sa režisér definitívne vyrovnal s náboženskou otázkou. Tento film uvádzame aj preto, že bol jeden z troch, ktoré sám Bergman považoval v rámci vlastnej filmografie za svoje obľúbené. Výber uzatvoria dva filmy – Ako v zrkadle a Hanba. Oba ako ukážky neskutočného talentu režiséra viesť hercov, ktorí pod jeho vedením predvádzajú neopakovateľné herecké výkony. Jeho dvorná Harriet Andersson v Zrkadle a Max von Sydow a Liv Ullmann v Hanbe.

 

Filmy Ingmara Bergmana premietame v rámci projektu Bergman 100 spoločnosti Film Europe.