Bosý Gen

2. augusta 2018

Sekcia: Filmový zemepis – japonské osemdesiate

Hadaši no Gen, animovaný, 83 min., Japonsko, 1983

Réžia: Mori Masaki

Scenár: Keidži Nakazawa (komiks)

Hudba: Kentaró Haneda

Hrajú: Džundži Nišimura, Takeši Aono, Naoko Watanabe, Kóiči Kitamura, Kacudži Mori, Seiko Nakano, Akie Jasuda, Masaki Kóda, Issei Mijazaki a ďalší

Druhá svetová vojna znamenala pre Japonsko kardinálny ideologický obrat. Do blaženej minulosti a ešte blaženejšej budúcnosti obracajúca sa krajina, sa zrazu musela vyrovnať s fyzickou i duševnou deštrukciou, ďaleko desivejšou, než akú zažilo nacistické Nemecko či fašistické Taliansko. Nasledujúce dekády sa niesli v znamení horúčkovitej obnovy a napĺňania idey „amerického sna“, optimizmu a neustáleho rastu. V časoch, keď vznikla manga Bosý Gen, prípadne jej rovnomenná animovaná adaptácia, si nikto nedokázal ani len predstaviť, že by sa tento rast mohol skončiť s príchodom nekonečnej ekonomickej recesie, ktorá Japonsko postihla v 90. rokoch.

A tak sa v príbehu bosého Gena odtlačili všetky tieto spoločenské vplyvy: kritika japonského militarizmu a šovinizmu v kombinácii so životaschopnosťou až hyperaktivitou nastupujúcej mladej generácie a zároveň zobrazenie príšerných následkov atómového výbuchu na životy civilistov a najmä rodiny, ktorá s týmto militarizmom a šovinizmom nesúhlasila. Trúfam si povedať, že snímka sa aj vďaka tejto dvojznačnosti, hravo vyrovná mladšiemu filmu Hrob svetlušiek, ktorý akoby vytesňoval zo svojho zorného poľa čokoľvek ideologické v prospech dojímavého a nešťastného príbehu dvoch utrápených sirôt.

Aj napriek „budovateľskému“ optimizmu detského hrdinu zostáva Bosý Gen nekompromisnou obžalobou vojny, v ktorej sa ožiarení menia na akýchsi „živých mŕtvych“, neľudské príšery, ktoré práve vyliezli z hororového filmu. Stačilo sa skloniť za múrik a z krásneho mesta zostalo horiace peklo. Snímka tak síce s obviňujúcim prstom ukazuje na fašistickú ideológiu a oslavuje novú éru, ale zároveň sa pýta, či bolo kvôli tomu nutné vytvoriť niečo také monštruózne a nehumánne.

 

Marcel Šedo