Hačikov príbeh

2. augusta 2018

Sekcia: Filmový zemepis – japonské osemdesiate

Hačikó monogatari, farebný, 104 min., Japonsko, 1987

Réžia: Seidžiró Kójama

Scenár: Kaneto Šindó

Kamera: Šinsaku Himeda

Hudba: Tetsuji Hayashi

Hrajú: Saburó Išikura, Širó Kišibe, Masumi Harukawa, Toširó Janagiba, Norihei Miki, Tacuja Nakadai, Kin Sugai, Tošinori Omi a ďalší

Melodramatický príbeh verného psa Hačika poznajú „západní“ diváci predovšetkým z hollywoodskeho remaku z roku 2009. Lasse Hallström spracoval tento dojímavý príbeh so silným pátosom a sentimentom, čo, pochopiteľne, väčšinu divákov potešilo. Pokiaľ sa vám však zdalo, že to Hallström s tým hraním na city predsa len trochu prehnal, pravdepodobne budete o niečo nadšenejší z pôvodnej japonskej verzie. Tvorcovia si akoby uvedomovali nástrahy ukryté v emocionálne silnom príbehu a rozhodli sa ho vyvážiť striedmejším vyjadrovaním a utlmenejším herectvom.

Predlohou pre film bol skutočný príbeh psa Hačika, ktorého si na začiatku 20. rokov 20. storočia adoptoval profesor Ujeno. Ich vzájomné priateľstvo bolo také silné, že Hačiko začal na profesora čakávať na stanici Šibuja. Jedného dňa sa však profesor Ujeno z práce nevrátil. Hačiko aj napriek tomu naďalej vysedával na Šibujskej stanici a dlhých jedenásť rokov čakal na svojho pána. Z Hačika sa po jeho smrti v roku 1934 stal národný hrdina. Japonsko už v tom čase okupovalo Mandžusko a hodnoty ako lojalita, vernosť a schopnosť obetovať sa pre rodinu boli pre krajinu mimoriadne dôležité. Tým nechcem Hačikov príbeh nijako zhadzovať, avšak aj to môže byť odpoveďou na otázku, prečo tvorcovia k filmu pristúpili s miernym odstupom.

Samotný Hačikov príbeh je však predovšetkým príbehom o láske a priateľstve, ktoré siaha až za hrob. O láske takej čistej a dojímavej, že ju netreba vylepšovať nijakými štylistickými plastikami. Okrem toho film do istej miery vytvára aj obraz okolitej spoločnosti a Japonska na prelome 20. a 30. rokov. Obraz väčšinovej ignorancie k životu a utrpeniu nemých môže slúžiť práve ako metafora fašistického Japonska.

 

Marcel Šedo