Ľalie poľné

9. augusta 2017

Fenomén Slovensko: Folklór vo filme

 

čiernobiely+farebný, 80 min., Československo, 1972

Réžia: Elo Havetta

Scenár: Vincent Šikula

Kamera: Jozef Šimončič

Hudba: Zdeněk Liška

Hrajú: Lotár Radványi, Vladimír Kostovič, Žofia Martišová, Ivan Krivosudský, Emil Tomaščík, Ján Melkovič, Ľudovít Kroner, Marián Filadelfi a ďalší

 

Okrem snímky Javor a Juliana medzi normalizačné filmy, ktoré prinášajú neromantizujúci obraz folklóru a vidieckej kultúry, patria aj Havettove Ľalie poľné (1972). Tie oproti mýticko-tragickej adaptácii ľudových balád vytvárajú smutno-smiešny obraz tuláctva s groteskným, no sympatizujúcim vykreslením folklóru. Film vznikol na motívy experimentálne ladenej novely Vincenta Šikulu Nebýva na každom vŕšku hostinec a je zasadený do medzivojnového obdobia. Šikula s Havettom sa namiesto idealizovaných vojnových hrdinov zameriavajú na osudy vojnových veteránov a zanedbaných tulákov, ktorí nie sú schopní nájsť si miesto v spoločnosti a bezcieľne sa potulujú z jedného jarmoku na druhý. Spomedzi množstva postáv vystupujú do popredia muzikant Matej, balansujúci medzi slobodou tuláka a usadlosťou sedliaka, a večný tulák Krujbel, ktorý prekypuje spomienkami a živelnými rečníckymi prejavmi. A práve sila osobnej spomienky, subjektívneho videnia sveta a rozprávačstva sú hlavnými ideovými východiskami Havettovej snímky. Havetta vzdáva hold ranému nemému filmu, predovšetkým groteske, a poetike „kina atrakcií“. Spleťou rôznorodých púťových atrakcií a rozličných výrazových prvkov je ľudový jarmok, ktorý je vo filme určujúcim dramaturgickým aj štylistickým prvkom. Svojou multikultúrnou podstatou podnecuje Havettu k miešaniu odlišných až protikladných javov, prejavov a poetík. Folklór sa tu ocitá v priamych stretoch s mestskou, náboženskou, cirkusovou, dychovkovou i vojenskou kultúrou a v jeho grotesknej štylizácii Havetta spája smiech i smútok, krásu a škaredosť, kultivovanosť a hrubosť, nostalgiu i výsmech. A to bez toho, aby ich vzájomne narúšal a stieral medzi nimi hranice. Havetta v Ľaliách poľných vychádza z autentickej podoby existencie vidieckeho človeka, ktorá je živelná a najmä dvojznačná. V jeho obdivnom prístupe k vidieckej kultúre odmieta jej heroizáciu a idealizáciu jej folklórnych prejavov, a tým prináša jedinečný spôsob uchopenia našej tradičnej ľudovej kultúry v kontexte dobovej filmovej tvorby, ale aj v rámci slovenskej kinematografie.

 

Lenka Krnáčová