Muž, ktorý ukradol slnko

2. augusta 2018

Sekcia: Filmový zemepis – japonské osemdesiate

Taiyō wo nusunda otoko, farebný, 147 min., Japonsko, 1979

Réžia: Kazuhiko Hasegawa

Scenár: Kazuhiko Hasegawa, Leonard Schrader

Kamera: Tacuo Suzuki

Hudba: Takayuki Inoue

Hrajú: Bunta Sugawara, Kazuo Kitamura, Kei Sató, Morio Kazama, Kijoši Kurosawa, Tošijuki Nišida, Jutaka Mizutani, Kimiko Ikegami a ďalší

Kazuhiko Hasegawa patrí medzi najzaujímavejšie persóny kinematografie. Počas svojej krátkej režisérskej kariéry nakrútil iba dva filmy a následne sa rozhodol prenechať priestor mladším režisérom. Jeho druhý a zároveň posledný film Muž, ktorý ukradol slnko pritom patril a stále patrí medzi najuznávanejšie japonské snímky. Hasegawa sa zručne pohybuje na hranici medzi vysokým a nízkym, vážnym a komickým, či žánrovým a artovým a popiera tak akékoľvek abstraktné dualistické kategorizovanie. Snímku môžeme interpretovať ako dôvtipnú satiru na japonskú spoločnosť, psychologickú drámu, ale aj ako netradičný akčný film.

Zaujímavý je už ústredný motív: hociktorý školák si môže doma vyrobiť vlastnú atómovú bombu. Stačí len trocha plutónia a zvyšok si môže kedykoľvek nájsť v učebniciach fyziky. Niečo podobné sa rozhodne uviesť do praxe aj učiteľ chémie Makoto, ktorý na začiatku filmu zachráni autobus plný študentov a je verejnosťou oslavovaný ako hrdina. Vzrušenie z akcie, pozornosť verejnosti a pocit moci spôsobia, že spočiatku v establišmente zakorenený „superhrdina“ začne využívať svoje „schopnosti“ a úspech pre vlastný prospech. A tak sa začína cesta fyzickej i psychickej deštrukcie fanatika, obsesívne zaujatého bombou. Hasegawa tak ukazuje, čo by sa mohlo stať, keby sa „Petrovia Parkerovia“ dostali z kníh do reálneho sveta.

Snímka je zároveň ostrou satirou na mladú generáciu odrastenú na superhrdinských filmoch a mangách, v ktorých sa atómová bomba, memento moderného Japonska, postupne vytratilo a zmenilo na zábavný naratívny prvok. Popritom však Hasegawa dokáže efektne ozvláštňovať aj prvky žánru akčného filmu, a to predovšetkým vďaka svojmu mimoriadne hravému štýlu a absurdnej hyperbolizácii.

 

Marcel Šedo