Veronika Malgot – Mama ma má _ _ _ _

Veronika Malgot absolvovala divadelnú réžiu na DF VŠMU v Bratislave v roku 2012. Na divadelnej scéne sa zatiaľ zviditelnila spoluprácou s herečkou a vlogerkou Lýdiou Petrušovou. S ňou a okruhom ďalších mladých hercov sa im podarilo vytvoriť viacero inovatívnych autorských inscenácií v rôznych alternatívnych priestoroch (Batyskaf, Divadlo Štúdio 12, Elledanse). Zavŕšením jej doterajšej práce je práve inscenácia Mama ma má _ _ _ _, za ktorú získala dokonca ocenenie DOSKY 2015 v kategórii objav roka. Veronika svoje hry nielen režíruje, ale často v nich aj hrá. Vo svete divadla začala pôsobiť aj ako producent.

Keď ste robili inscenáciu Mama ma má _ _ _ _ , tušili ste že s ňou vyhráte také prestížne ocenenie akým sú DOSKY?

Veronika: Haha 😀 Keď robíme inscenáciu, myslíme len na to či to stihneme, lebo každý náš spoločný projekt „tančíme“ v patologickom
časovom sklze, väčšinou do poslednej minúty. Pamätám si, ako som zistila, že mám natáčky na hlave 15 minút pred začiatkom. Z DOSKY
sme sa tešili, o tom potom, mne to dodalo toľko spokojnosti spolu so zmluvou na dobu neurčitú, až som otehotnela 😀

Čo vás inšpirovalo k tejto téme vzťahu matiek a dcér? Prečo si myslíš, že je dôležité, aby boli diváci s touto témou konfrontovaní?

Veronika: Na začiatku bola jedna dovolenka, na ktorej sme boli: Lydka Petrušová, ja, iní ľudia a moja mama. Udialo sa tam kadečo, ale ten mamin výstražný prst trčal z mora ako vrchol ľadovca, keď sme odchádzali trajektom a nejak sme boli ochotné pripustiť, že je to náš najaktuálnejší ľadovec, ktorý treba stopiť. Postupom času, ako sa odkrývali aj ostatné príbehy piatich dievčat a ich mám, prišlo to uvedomenie, že každý, kto má mamu, si zažíva podobné situácie ako my. Je super, ale fakt super, ak predstavenie vidia obe generácie spolu. Nastáva tam také zvláštne zmierenie.

Ako sa ti pracovalo s tvojimi kolegyňami? Niektoré z nich sa už aj mihli vo „veľkom svete“ televíznych seriálov, iné boria ľady na poli videoblogov, chce sa im ešte vôbec robiť divadlo? Akú máte vôbec motiváciu robiť takéto nezávislé inscenácie?

Veronika: Celý tím tvoria kamaráti a pred tým, ako sme sa spustili v divadle, sme si prežili intrákové obdobie. Divadlo je láska, každý kto hral, hoc aj betlehemca na vianočnej besiedke, tak pozná to čaro, keď sa pred divákmi cítiš tak živo, tak skutočne, a keď ešte hovoríš o tom čo sa ťa naozaj týka, tak je to neodolateľné „kombo“. Nezávislé divadlo? Neviem prečo, ale mne to v ušiach znie tak… akože divadlo čo sa nemá kde robiť a za čo. Iné, ako nezávislé divadlo si neviem predstaviť robiť. Je to spojené s tým, že divadelný sklad mám pod schodmi vedľa obývačky, ale napĺňa ma to zvláštnou posvätnou radosťou. Je v tom niečo šialené, ale aj návykové. Dievčatá a Martin, ktorý bol dramaturgom, boli neskutočne obetaví a tolerantní a ja by som chcela nebyť patetická, ale mňa to dojíma na večnosť! 😀 Každý si operie kostým alebo kúpi silonky, a tam to len začína…

Medzičasom si sa sama stala matkou. A MAMU budeš teraz hrať vlastne prvýkrát po pôrode. Tešíš sa na to? Prinesie to nejaký nový rozmer tejto hre?

Veronika: Veľmi zvláštne bolo už to, keď som hrala počas tehotenstva. Tehotenstvo ma zmenilo a materstvo už úplne. Vraj sa žene po každom pôrode zmení povaha. Ja to cítim tak, akoby nie že sama sa mi zmenila, ale že si dokonca môžem vybrať akú povahu budem mať. Som zvedavá sama. V predstavení máme už jednu mamu. Zuzku Haverdovú. Ona je prvá, ktorá hovorí aj o svojom synovi, manželovi a živote matky a patrí to
tam, tešíme sa tomu.

Ideš si na Hviezdne noci len odohrať svoje predstavenie alebo plánuješ zostať v Bytči dlhšie? Oslovilo ťa aj niečo z nedivadelného programu?

Veronika: Milujem takéto festivaly. Dvadsiateho máme prvé výročie svadby a zároveň bude mať Jarmilka osem mesiacov a bolo by super zostať tam a tak si to pekne prežiť. Chodiť si, niekde postáť, niekde pospať, tu sa najesť, tu potancovať, tam niekoho stretnúť. Tešíme sa práve na to, čo v programe nepoznáme.