Výstava NEMIESTA

Marek Cina, Martin Hrvol, Kristína Kandriková, Viktória Revická, Radim Straka

Nový kultúrny priestor Ladovne, fungoval istú dobu ako nemiesto, z ktorého sa práve teraz stáva prostredie cirkulácie, komunikácie, kde sa začínajú stretávať ľudia a vznikajú v ňom sociálne a emocionálne spojenia.

Ladovňa a jej exteriér sa mení na priestor, v ktorom sa vytvárajú nové identity, vzťahy, zážitky a príbehy. Premieňa sa na akúsi heterotópiu, medzné miesto, kde je možné ho čiastočne obývať, prežívať, vytvárať si v ňom svoj vlastný osobný priestor v medzipriestore, ktorý však nemusí byť nijako ohraničený.

Heterotópia je myšlienkou zhromažďovania všetkého a súčasne je to vôľa uzavretia času, doby, formy a vkusu do jedného miesta. Výstava Nemiesta prezentuje autorov a autorky, ktorí a ktoré sa vo svojich dielach zaoberajú témou priestoru, jeho využitia, pamäti a postaveniu diváka a diváčky v priestore. Súčasťou každého heterotópneho priestoru je túžba, ktorá je podstatná pre spôsob ako robiť veci, získavať miesta, vytvárať spôsob spojenia a komunikácie. Práve o takéto prepojenie so silnou túžbou sa pokúša iniciatíva vzniku nového kultúrneho priestoru Ladovne, v ktorom sa v roku 2020 odohráva medziročník festivalu Hviezdne noci.

Festival bol vždy spätý s mestom Bytča, avšak nebol priamo pripojený ku konkrétnym subjektom alebo objektom, spájal telá, predstavoval spoločnosť, samotný subjekt v neurčitom priestore. Premenu nemiesta na čiastočnú heterotópiu búdu počas festivalu zaznamenávať vo svojej tvorbe Marek Cina a Radim Straka. Svojou prítomnosťou v priestore, za pomoci plenérovej maľby, zachytia rôzne fragmenty situácií a celkový moment premeny Ladovne. Ich tvorba popisuje moment, kedy neexistujú priestory a telá ako autonómne alebo nezávislé entity, ale skôr sú vnímané a objavované prostredníctvom spojení, ktoré vytvárajú. Čím priestor Ladovne nikdy nebude stabilizovaný, bude sa neustále meniť, mať sklon k labilnosti a tým pádom aj k otvorenosti.

Pamäť miesta, konkrétne prírody ako živého organizmu, cez Morfickú rezonanciu(1), vo svojom diele Dom – Viktor Išpár (2017) reflektuje Martin Hrvol. Skúma postavenie priestoru, konkrétne domu ako takého, jeho prítomnosť v domácom prostredí, v priestore v ktorom žije, prežíva, zažíva. Objekt zobrazuje interiér izby, pričom sa v ňom nenachádza ľudská postava, ktorú nahrádza domom v domove. Tým nás upozorňuje na efemérnosť alebo pominuteľnosť priestoru, ktorý je sebestačný a sám si utvára svoju vlastnú kolektívnu pamäť. V heterotópom priestore ide aj o spojenie medzi priestorom a časom. Každý prítomný človek je spojený so všetkými ostatnými, záleží len na ňom v akej miere nastáva interakcia.

Kristína Kandriková vo svojej tvorbe upriamuje pozornosť na dôležitosť individuálneho jedinca, ktorý sa ocitne v spleti heterogénnych prvkoch, ktoré sú súčasťou hegemonických priestorov. Vytvára akýsi dvojjazyčný priestor, ktorý vychádza zo spolužitia rôznych prvkov. V tomto prípade ide o vzťah medzi divákom alebo diváčkou a inštalovaného diela. Sleduje svetlo, odlesky a materiál v konkrétnom priestore. Divák a diváčka má možnosť svojím pohybom si sám a sama definovať svoj pohľad, čím mení aj vizuálnu prítomnosť samotného diela. Súčasne do toho v exteriéri priestoru vstupujú aj zmeny vonkajšej svetelnosti spôsobené slnečnými lúčmi.

Otvorený priestor, v ktorom sú diela situované, môžeme vnímať aj ako priestor našich životných skúseností. Na tie reaguje vo svojom diele Úrad na meranie osobných zón Viktória Revická. V inštalácií skúma osobné hranice priestoru každého a každej z nás. Počas performance, prekonáva aj svoje vlastné hranice, kedy za pomoci rôznorodých otázok hľadá pomyselnú hranicu diváka a diváčky, ktorú následne zobrazuje vrstvením pások na zem. Výsledkom je vizualizácia osobného priestoru jedinca, ktorý je podmienený aj jeho alebo jej nastaveniu, skúsenostiam, stretnutiami, prelínaniu sa s inými telami, entitami a silami.

Nina Vidovencová

(1) Popis Morfickej rezonancie podľa Rupert Sheldrake: „Já naproti tomu předkládám tezi, že jakmile je látka poprvé vyrobena, vytváří zároveň i zárodek zvyku. Průběh druhé krystalizace bude ovlivněn procesem, který nazývám morfická rezonance; proces třetí krystalizace pak bude ovlivněn předchozími dvěma procesy a tak dále. Akumulativní paměť, kterou je možno nalézt ve světě všude kolem nás, způsobuje, že nová látka by měla postupem času kdekoliv na světě krystalizovat rychleji. Je budována paměť, zvyk. A nové chemické látky opravdu napodruhé všude na světě krystalizují rychleji.“