Božie deti

Bacheha-Ye aseman, farebný, 89 min., Irán, 1997
Réžia: Majid Majidi
Scenár: Majid Majidi
Kamera: Parviz Malekzaade
Hrajú: Mohammad Amir Naji, Amir Farrokh Hashemian, Bahare Seddiqi, Fereshte Sarabandi, Christopher Maleki a ďalší

 

Slnečná hlávka,

tvár obracia,

v prastarý záklon.

 

Na začiatku ohromného úspechu iránskej kinematografie stojí Inštitút pre intelektuálny rozvoj detí a mládeže, ktorý poskytoval začínajúcim tvorcom na tú dobu relatívne slobodné podmienky pre tvorbu. Odtiaľ akoby sa odvíjalo všetko – fascinácia iránskych režisérov svetom detí, Kiarostamiho, Naderiho a Neyzaiho začiatky, ako aj snímka Božie deti Majida Majidiho. Za pripomenutie však stojí i obrovská kultúrna, poetická a mystická tradícia, ktorá vyvrcholila v Rúmího súfistickej poézii. V nej sa učenosť stretáva s prostotou a spolu smerujú k hlbšiemu poznaniu.

Príbeh dvoch súrodencov – dvoch Božích detí – vystihuje svojou podstatou základné piliere islamu ako i jadro súfistickej spirituality. Ide najmä o motív cesty, čiže piateho piliera (Hajj). Jednou z kľúčových udalostí v živote moslimov je cesta do Mekky, na konci ktorej nasleduje očistný rituál. Nevykonal niečo podobné i mladučký Ali, ktorý svoju tŕnistú a predlhú cestu za odčinením hriechu ukončil očistením v studničke? Navyše Ali na rozdiel od divákov netuší čo ho čaká. Domnieva sa, že mu nezostáva nič iné, než „odovzdať sa otcovej (Božej) vôli“. Aliho, ale i Zahrina cesta je tu tak i alegóriou cesty mystika, ktorý sa na svojej púti (naplnenej láskou) snaží pomocou príkladného života a odovzdania sa priblížiť k Bohu.

Ten príkladný život sa tu prejavuje aj v odeve asketického pustovníka (chirqa), či v ochote podeliť sa o svoj majetok s chudobnejšími. Tým je vystavaný i tretí a štvrtý pilier – Zakat a Sawm. Čo je však najpodstatnejšie, Majidi tieto prvky uplatňuje i vo svojom štýle – v svojej asketickej prostote, v súcite s trpiacimi hrdinami, či v symbolike celoživotnej cesty – neustáleho pohybu. A Boh – nezobraziteľný a nedeliteľný, zahŕňajúci celý svet – sa prejavuje v jedinečných prchavých zábleskoch (wáhidíja), v okamihoch šťastia, napríklad v scéne stúpajúcich bubliniek, či v rybkách, ktoré objímajú ubolené chodidlá hlavného hrdinu…

 

Marcel Šedo