Dni zatmenia

Dni zatmeniya, 139 min., Sovietsky zväz, 1988
Réžia: Alexandr Sokurov
Scenár: Arkadij Strugackij, Boris Strugackij
Kamera: Sergej Jurizdickij
Hrajú: Vladimir Zamanskij, Alexej Ananišnov, Irina Sokolova a ďalší 

 

Sedím na loďke,

nechávam sa odlivom

uniesť na druhý breh.

 

Dni zatmenia sú jednoznačne najproblematickejším filmom môjho skromného spirituálneho „výberu“. Na prvý a azda i na druhý pohľad tu presvitá nekompromisná analýza rozpadajúceho sa Sovietskeho zväzu. Výpovedná je určite najmä odvážna juxtapozícia Brežneva a Hitlera, avšak omnoho tvrdšie kritizuje režim atmosféra všadeprítomného zmaru a špiny, straty identity a akéhokoľvek cieľa, neúcty k hodnotám a vlastne aj všadeprítomných zničených symbolov režimu. Režim sa končí a na jeho konci získava svet podobu vesmíru pred zánikom. Hlavný hrdina, ale aj viacero ďalších „objektov“ – podivuhodné malé chlapča, zvláštny organizmus žijúci na stene, či akýsi tvor umiestnený do želatínového čohosi – navyše posúvajú snímku skôr do kategórie sci-fi. Spoločne s reportážne ladenou kamerou začne vyvstávať na myseľ, či nejde len o výskum páchaný mimozemskou rasou na obyvateľoch Zeme. A opäť sa tu vyjavuje paralela s komunistickou stranou a jej pokusmi na ľuďoch, napríklad s presídľovaním celých etník.

Do toho všetkého však vstupujú dva spôsoby prežívania, dva svety, dve náboženstvá. Lineárne prežívaný čas kresťanstva a islamský čas prestupujúci v kruhu, ktorého rozpor si začína uvedomovať aj hlavný hrdina tohto príbehu. Jeho lineárny cieľ sa postupne rozpadá na čriepky a jediné, čo dáva zmysel je neustály návrat varana k jeho oknu. Práve rozpínavé kresťanstvo akoby tu tvorilo ten mimozemský prvok, ktorý z abstraktných výšin padá do prachu púšte. Hrdina a s ním i divák sa ocitá v inak prežívanom, statickom svete. Až v závere sa hrdina zmieruje s púšťou, usmieva sa a v tom momente sa všetko rozplýva. Týmto spôsobom akoby prijal nehybný čas, až akési bezčasie za svoju súčasť a stáva sa súčasťou krajiny, sveta, Boha – Alaha. Samozrejme, výrečné sú v tomto prípade i priame odkazy na Ježiša, rozhovor s mŕtvym, ktorý prekročil kruh, ako i častá prítomnosť náboženských rituálov… Avšak práve ten silne prežívaný pocit statickosti otvára cestu Inému svetu, Inému času.

Marcel Šedo