Drak sa vracia

čierno-biely, 81 min., Československo, 1967
Réžia: Eduard Grečner
Scenár: Eduard Grečner
Kamera: Vincent Rosinec
Hrajú: Radovan Lukavský, Gustáv Valach, Emília Vášáryová, Viliam Polónyi, Jozef Čierny, Mikuláš Ladižinský a ďalší

 

Z hrebeňa v ohni,

lúči sa so mnou dvojník,

strom-samotár.

 

Drak sa vracia, to je tillichovská „odvaha byť…“ v priamej konfrontácii s „odvahou byť súčasťou…“. Kolektívne pohanské rituály v podobe pálenia chleba v slamenom venci sa tu zlievajú so šepotom, neklamným znakom akéhosi zvláštneho „vedomia“ miesta. Ozýva sa v ňom rozplynutie sa v kolektíve, ktoré si od jednotlivcov vyžaduje absolútne podriadenie sa. I Martin Lepiš sa o to pokúša – chce len v pokoji dožiť. Do tohto organizmu však nepatrí. A nepatrí doň o to viac, o čo viac prejavuje ochotu pomôcť – o čo viac prejavuje odvahu byť….

Je príčinou pohrôm a nešťastia, je uchvatiteľom, ktorého treba buď zabiť, alebo vyhnať. Nielen jeho vlastnosti, ale i príchod z hôr a jeho prezývka „Drak“ z neho robia antropomorfné stelesnenie nespútanej prírody. Pripomína upaľované stredoveké bosorky, ktoré sa, podobne ako draci, znášali na dediny na svojich metlách, aby vnášali chaos do pevného kolektívu stredovekej dediny.

Drak však na seba neustále strháva pozornosť, kamera krúži vôkol neho a doslova maže okolité postavy s ich prostredím v šmuhách šialených švenkov. Podobne dominantné postavenie získava Drak aj v rozprávaní – najmä vo vzťahu k Šimonovi – k vyjadreniu vôle dediny. Rozpor medzi týmito elementmi napokon kulminuje v požiari, do ktorého akoby vybuchli city. V tom momente sa začína diať niečo zvláštne, či azda nepatričné. V scéne hnania kráv, ktorých bukot znie ako z iného sveta – z pekla, zrazu vidíme, ako sa neochvejný Drak stáva samotným prostredím – hlasom prírody, či azda nejakého božstva (podobne ako sme v úvode počuli hlas dediny). Z Draka sa tak stáva niečo „objektívne“ – bytie prichytené pri bytí vo svojej realistickej i symbolickej rovine. Hranice zanikajú a rozpúšťajú sa a my vidíme imanentné i transcendentné, a subjektívne i objektívne v dvojjedinnosti. 

 

Marcel Šedo