Tiene zabudnutých predkov

Tini zabutykh predkiv, farebný, 94 min., Sovietsky zväz, 1964
Réžia: Sergej Paradžanov
Scenár: Sergej Paradžanov
Kamera: Jurij Iljenko
Hrajú: Ivan Mikolajčuk, Igor Dzjura, Larisa Kadočnikova, Taťjana Běstajeva, Valentina Gliňko, Spartak Bagašvili, Nikolaj Griňko a ďalší

 

Len vietor dnes nosí,

ozveny hlas:

„A taký to býval

krásny chlapec.“

 

Z tieňov zabudnutých predkov sa vynárajú premena a stálosť ako hybné princípy sveta. Neustále pohyby a metamorfózy „uväznené“ v cykloch, v striedaní dňa i noci, v striedaní ročných období, vo vzniku a zániku života, lásky, vzťahov, v krúživých jazdách kamery, vo fyzickom i citovom pohybe postáv, v ozvene trembitov… Spomenuté to bude i v iných textoch, ale práve v Tieňoch zabudnutých predkov sa pohyb a premena v kruhu stávajú totalitou, ktorá v sebe zahŕňa celý film. Koncept prevzatý z pozorovania a interpretácie okolitej prírody, v ktorej v podstate nič nezaniká, ani nikam nesmeruje, iba večne pretrváva v zdanlivo iných a pritom rovnakých stavoch. A nejde tu nutne len o pohanské pohľady na život, ale aj o kresťanské obrazy, najmä obraz Ježišovho zmŕtvychvstania. Paradoxy dualizmu a aristotelovská logika tu strácajú relevanciu.

Druhým (už spomenutým) kľúčom k filmu je smrť. Hneď v úvodnej scéne je hlavný hrdina poznačený kŕčovitým dotykom umierajúceho. Tento dotyk akoby predznamenal i celý film a osudy postáv až po záverečný rituál. Tiene predkov – otca, brata, matky, súrodencov, rodu, zvykov, legiend, piesní – tu mocne (tragicky i láskavo) dopadajú na ľudské osudy. Veď aj baladická láska protagonistov je len ozvenou osudov Poloniny a Vysokého Beskyda. Punc fatálnej osudovosti, ktorej sa nedá uniknúť. Akoby tu skôr mŕtvi, než živí určovali chod a fungovanie spoločnosti a života.

A toto všetko, táto mohutná vlna ľudových zvykov, mýtických balád, neustálych prírodných premien, mŕtvych predkov a božej osudovosti prerastá cez štýl a vytvára obrazy takej intenzity, až sa zdá, že musia uniknúť z pásu a požrať tento svet svojou tryskavou, až eroticky fyzickou mocou, živšou než samotná realita.

 

Marcel Šedo