Utíš vodu

Futatsume no mado, farebný, 118 min., Japonsko/Španielsko/Francúzsko, 2014
Réžia: Naomi Kawase
Scenár: Naomi Kawase
Kamera: Jutaka Jamazaki
Hrajú: Nidžiró Murakami, Džunko Abe, Tetta Sugimoto, Mijuki Macuda, Makiko Watanabe a ďalší

 

Na lístkoch brezových

do neznáma sa plavím –

smútok na brehu.

 

Na Naomi Kawase malo azda najväčší vplyv to, že až do dospelosti prakticky nesledovala filmy. A tak sa v jednej zo svojich raných dokumentárnych snímok – Ten, Mitake – mohla rozbehnúť a v mŕtvolke splynúť s mliečnou cestou – podobne, ako mliečna cesta s hukotom prenikla hrdinom Kawabatovej Snežnej zeme. Nie, jej dokumentarizmus nevedie k deskripcii a k odstupu, ale k splynutiu s okolím. Asi ako keď v zbierke básní Manjóšú čítame o bývalom sídelnom meste Asuka a vieme, že sa za popisom prírodných dejov skrývajú city, predkovia a všeobsiahle kami… Predovšetkým však básnik, ktorý sa stal svetom navôkol.

Pri sledovaní posledných kŕčov zničeného ekosystému vo svete bez Boha, sa práve jej filmy môžu stať istým typom evanjelia a zmierenia sa so smrťou. V jej filmoch je priestor navôkol plný citov, ale nie v nadprirodzenom, ani antropocentrickom slova zmysle. Je to priestor vzťahov. Hrdinovia s okolím vstupujú do neustálych interakcií, až sa v ňom akoby strácajú. Je záverečný tajfún symbolom Kaitovho rozrušenia, alebo je jeho vnútro len unášané prírodnými náladami?

Blízkosť však nie je len priestorová kategória, ale i časová. Je to svet rutinných cyklov – striedania sa dňa a noci, období pokoja a tajfúnov, ale i návratu „predkov“. Tí sú sprítomňovaní v znovu-prežívaných mýtoch a rituáloch, ako je napríklad Augustový tanec alebo žalospev Yuta. Samotný film môžeme chápať ako interpretáciu mýtu o dvoch božských deťoch, ktoré na zem zoslal Nebeský cisár, aby znovu zaľudnili ostrovy Amami. Zobrazený časopriestor tak môžeme vnímať ako transcendentnú entitu presiaknutú minulosťou a citmi, ku ktorej si hlavné postavy musia utvoriť vzťah a splynúť s ňou. Azda práve tento materialistický prístup, ktorý však nechápe človeka ako niečo vytrhnuté z okolia, môže priniesť ére konca sveta citový rozmer.

 

Marcel Šedo